Dobrý deň, Matej. V prvom rade by sme Vám radi pogratulovali k doterajším fantastickým úspechom. Za všetko hovorí zlatá medaila z minuloročných MS v Pekingu na 50 km, pričom ste stali sa prvým Slovákom s týmto honorom. Je nám veľkou cťou, že môžeme spraviť prvý rozhovor práve s Vami. Poďme však pekne po poriadku, ako ste sa k chôdzi dostali?

„Vždy ma bavili vytrvalostné športy. Najskôr som začal všeobecne s atletikou – dlhé behy – a keď som sa v piatom ročníku dostal do atletickej triedy na Nábreží mládeže v Nitre, skúsil som chôdzu. Skončil som asi druhý či tretí v triede, preto som začal chodiť na preteky. Tam si ma všimol tréner Peter Mečiar, ktorý už mal len chodeckú skupinu a tým, že ma prijal a dostal som sa do jeho skupiny, som trénoval a zlepšoval sa. Potom prišli prvé úspechy – asi po roku som sa stal žiackym majstrom Slovenska. A už som vedel, že toto je to, čo ma baví a čomu by som sa chcel venovať aj profesionálne.“

Máte aj nejaké športové, prípadne iné vzory, ku ktorým vzhliadate?

„Od športových začiatkov to bol Jozef Priblinec – náš olympijský víťaz. Neskôr som obdivoval Poliaka Roberta Korzienowskeho. Svojou pracovitosťou a racionalitou sa dokázal vypracovať z priemerného chodca na najlepšieho chodca histórie.“

Nosíte so sebou na preteky talizman pre šťastie?

„Nie, na talizmany neverím. Mne pomáha myšlienka na moju rodinku a ak tak nejaká tá fotka mojich troch báb.“

Ste vyštudovaný novinár, vedeli by ste si predstaviť, žeby ste po skončení kariéry vykonávali túto prácu?

„Určite áno a verím, že moja budúca kariéra bude so žurnalistikou súvisieť.“

Navštívili ste už veľa krajín, ktorá sa Vám doteraz páčila najviac?

„Jednoznačne na Slovensku. Žijeme v krásnej krajine a v porovnaním so zvyškom sveta vo výborných podmienkach. Domov sa vždy rád vraciam. Zo zahraničia sa mi najviac páčilo v Austrálii.“

Keď sme už pri tých krajinách, minulý rok v Dudinciach ste dosiahli tretí najlepší čas histórie, je to Vaše najobľúbenejšie dejisko pretekov?

„Áno, Dudince sú veľmi úzko späté s mojou kariérou, ale aj životom. Dosiahol som tam veľa osobných rekordov, je tam výborná, priam rodinná atmosféra. Dokonca sme sa s manželkou v Dudinciach brali.“

Počas zimnej prípravy ste si privodili nepríjemné zranenie holennej šľachy, už ste v plnom tréningovom nasadení?

„Už je šľacha vyliečená a ja pomaly, ale isto stupňujem tréningové zaťaženie. Máme to naplánované s trénerom tak, aby forma kulminovala práve na OH v Riu.“

V jednom z rozhovorov ste sa nechali počuť, že v tejto sezóne budete prvýkrát možno štartovať až na olympiáde. Zmenilo sa medzičasom niečo na tomto tvrdení alebo ste si už pridali do kalendára nejaký predolympijský štart?

„Ostrý štart bude až v Riu. Ale je možné a bol by som rád, aby som v rámci prípravy absolvoval štart na obnovenom mítingu P-T-S v Šamoríne (pozn. 4. 6.).“

Tohtoročným vrcholom sú práve OH v Riu de Janeiro, idete do Brazílie s tým, že budete atakovať medailu?

„Samozrejme, je to stále môj cieľ. V prvom rade musím byť zdravý, potom je tento cieľ stále reálny.“

Pri Vašich famóznych výkonoch vyvstáva otázka, či by ste si trúfli útočiť na svetový rekord. Čo hovoríte na túto výzvu?

„Momentálne na to vôbec nemyslím. Pre mňa je teraz motivácia získať olympijskú medailu. A v podstate je jedno, či to bude v osobnom rekorde, alebo aj o 10 minút pomalšie.“

Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa šťastia!

Autor: Martin Horváth